A žili spolu šťastne, až kým nepomreli.

A žili spolu šťastne, až kým nepomreli.

Skutočne? A ako to dokázali?

Všimli ste si, že väčšina rozprávok končí týmito slovami? A väčšina romantických filmov končí veľmi podobne. Po rôznych strastiach sú hlavní hrdinovia konečne spolu. O tom, čo sa deje neskôr a ako vyzerá ich vzťah o ďalších desať rokov sa už hovorí oveľa menej.

Niekedy mám dojem, akoby sme sa k partnerským vzťahom stavali tak, že to, že sme sa našli a máme sa radi, je koniec príbehu. Ak sme pre seba tí praví, tak to tak aj zostane. O vzťah ako taký sa moc nestaráme. Skôr očakávame, že popri iných životných udalostiach, náš partnerský vzťah bude tým stabilným, nemenných oporným bodom. Niečim, čo tu na nás počká.

Z mojej osobnej, no najmä profesnej skúsenosti som presvedčená, že tomu tak nie je. Práve naopak. Myslím si, že o vzťah sa potrebujeme priebežne starať. Venovať mu svoju pozornosť, úsilie a čas. Rovnako, ako ich venujeme deťom či budovaniu kariéry.

Je možné, že v tomto prístupe hrá rolu aj určité presvedčenie, že „ak k sebe dvaja ľudia patria (sú pre seba tí praví)“, mali by veci fungovať samé. No skutočne by mali?

V páre vždy ide o dve odlišné osoby, s odlišnými povahovými vlastnosťami, odlišnými názormi či pohľadmi na svet. A to aj v prípade, že zdieľame základné hodnoty a predstavy o živote. Ako ľudia sa vyvíjame a častokrát nie rovnakým tempom, čo taktiež prináša zmeny pre vzťah. Neustále sme vystavovaní rôznym vonkajším vplyvom, s ktorými sa potrebujeme vyrovnať. A aj naše zvládacie mechanizmy môžu byť značne odlišné. Preto sa domnievam, že udržať nemennú stabilitu vzťahu, ktorý funguje sám o sebe, ani nie je možné.

V článkoch na našom blogu sa postupne venujeme (a budeme venovať) rôznym témam, ktoré môžu pomôcť priblížiť sa onomu „žili spolu šťastne až kým nepomreli“. Pričom máme na zreteli, že aj šťastné páry zažívajú svoje nespokojnosti, hádky či frustrácie.

Autorka článku: Mgr. Jana Šléšková, psychologička.